Keď sa blíži koniec roka, ľudia robia dve veci:
1️⃣ snažia sa dokončiť to, čo mali urobiť už v októbri
2️⃣ premýšľajú, ako vôbec zvládnuť všetky sviatočné večere, návštevy a stretnutia, ktoré život naplánoval namiesto nás 😅
Kalendár bliká termínmi, notifikácie pípajú, nákupný zoznam sa sám predlžuje, človek beží ešte rýchlejšie, než bežal celý rok.
Je to vrchol roka v podobe malého hurikánu a všetko, čo sme nestihli, kričí.
A potom sa stane niečo zvláštne.
Zrazu to všetko utíchne.
Ako keď zatvoríte dvere do prázdneho bytu po dlhom dni.
A v tom tichu máme prvýkrát po dlhej dobe čas vidieť.
Vidieť domov, ktorý nás celý rok potichu niesol.
Gauč so stopou starého čaju.
Stoličku, ktorá si pamätá viac, než by mala.
Stôl, ktorý je kronikou všetkých jedál, ktoré boli podávané.
A akoby v tom stíšení nábytok šepkal:
„Možno by si sa raz mohla starať aj o mňa. Som tu pre teba každý deň, aj keď si to nevšimneš.“
A keď máme konečne čas vidieť, príde myšlienka, ktorú si nenapíšeme na zoznam úloh – no aj tak sa objaví.
Ako veľmi mi môj domov uľahčuje život? A kedy naposledy som mu to vlastne vrátila?
Zrazu si uvedomíme, že práve tu, v tomto priestore, sa začína väčšina našich dní a končí väčšina našich večerov.
Tu sa odohrávajú rozhovory, tiché rána, veľké smiechy aj malé prehry.
Nie svetlo reflektorov. Nie Instagram.
Ale obyčajný, skutočný život.
A začína sa to pri sedačke.
Sedačka nie je len kus nábytku.
Je to pristávacia plocha pre všetky naše roky, mesiace, dni.
Je to vankúš pre únavu, je to priestor pre objatie, je to miesto, kde niekedy konečne len sme.
A medzi všetkými sedačkami je jedna, ktorá akoby poznala koniec decembra osobne.
Sirpio.
Variabilná leňoška, ktorá sa prispôsobí vášmu tvaru aj momentu.
Mäkkosť, ktorá dovolí pustiť ramená nižšie.
Hĺbka, ktorá dá telu signál:
„Teraz. Môžeš si dovoliť nič.“
A v tichu medzi nádychom a výdychom sa možno stane niečo zvláštne –
prestane nám byť ľúto, že sme unavení.
Pretože máme kde byť unavení.
niekde medzi zemiakovým šalátom, koláčikmi a prvými tromi záchvatmi smiechu počas Štedrého večera si uvedomíme, že stôl je viac než len objekt.
Je to:
miesto, kde sme si prvýkrát povedali „mám ťa rada“
miesto, kde vznikol prvý veľký rodinný spor kvôli poslednému rezňu
miesto, kde ticho znamenalo viac než slová
A zatiaľ čo pri niektorých stoloch cítiť čas…
pri keramickom cítiť odolnosť.
Horúci pekáč? Dobre.
Fixka od dieťaťa? Prosím.
Víno? To zvládne.
Emocionálny podtón sviatočných konverzácií?
Možno je to jediné, čo stôl nedokáže zachrániť, ale aspoň podporí estetiku scény, na ktorej sa odohráva celý váš život.
Stolička dokáže veľa.
Dokáže byť pozvánkou alebo výčitkou.
Chvíľou oddychu alebo trestom.
Možno si to neuvedomujeme, ale stolička hovorí hosťom všetko ešte skôr, než otvoríme ústa.
„Posaď sa, si tu vítaný.“
alebo
„Sadni si, ale nezostávaj tu príliš dlho.“
Tá správna stolička je ako objatie, ktoré netrvá ani o sekundu dlhšie, než má.
Proste akurát.
A keď sedíš, ješ, rozprávaš sa a ani raz ti nepríde na myseľ, že by bolo lepšie stáť, tak vieš, že domov ťa konečne nesie. Nie naopak.
Možno toto všetko nie je o sedačke, stole ani stoličkách.
Možno je to o tom, že keď náš priestor konečne nie je unavený…
nie sme unavení ani my.
Koniec roka je inventúra všetkého možného – snov, vzťahov, času, účteniek z Albertov a plánov, ktoré sme statočne odkladali.
Tak prečo k tomu nepridať ešte jednu inventúru?
Inventúru domova.
Nie preto, že by „sa to malo“, ale preto, že domov je tá jediná vec, ktorá s nami zostane,
aj keď všetko ostatné uháňa rýchlosťou decembrového e-shopového balíka.
A možno, len možno, najlepšie novoročné predsavzatie nie je o tom, čo budeme nanovo robiť, koľko schudneme…
ale o tom, čo si konečne dovolíme dopriať.
Môj účet
Košík
